nedeľa, 2. novembra 2014

Decentralizovaná galaxia vnímania pohlavia: gender vo videohrách - máme sa báť feminizácie?


     Viem, titulok tohto príspevku je vysoko nadsadený, lacne šokantný a arogantne bulvárny. Bohužiaľ, práve takým spôsobom je v poslednej dobe mnohými médiami prezentovaná "kontroverzná" téma genderu, ktorá sa vo svete videohier, mj. na masových podujatiach, výstavách a konferenciách stáva otázkou numero uno pri determinácii "nutného spoločenského vývoja" masovej produkcie veľkých spoločností (EA Games, Ubisoft, Microsoft a ďalšie). Na prvý pohľad sa môžu javiť snahy aktivistov a hráčskej verejnosti o "zrovnoprávnenie žien vo videohrách" ako legitímne a rozumné, avšak pri bližšom preskúmaní stanovísk, názorov, internetových diskusií a vyjadrení odborníkov i predstaviteľov laickej verejnosti (naživo i sprostredkovane) nutne vyvstáva otázka, či to dnes už nie je skôr o starom známom "robí z komára somára" (lebo, ako by povedal cynik, sa najneskôr o 10 rokov nestretneme s hrou, v ktorej by nemali rovnocenné a rovnako dominantné zastúpenie muži, ženy, deti, homosexuáli, transsexuáli, kresťania (ďalej rozdelení na katolíkov a protestantov), moslimi, židia a fanúšikovia Marilyn Mansona). Navyše zastúpenie oboch pólov, teda za a proti väčšej feminizácii herného odvetvia priemyslu (a to i v zmysle najímania väčšieho počtu zamestnancov ženského pohlavia) je početne relatívne vyrovnané a preto nie je výnimkou, že medzi názormi jednotlivcov a skupín dochádza k ostrým zrážkam, ktoré majú často za následok dlhotrvajúce nepríjemnosti (viz. feministka Anita Sarkeesian a jej videoblogy, ktoré pravidelne vyvolávajú extrémne silnú a nezriedka vulgárnu, až brutálnu odozvu). Čo je však zaujímavé, je fakt, ako veľmi sa môžu líšiť názory odborníkov na slovo vzatých s ohľadom ako na ich pohlavie, tak osobné pozadie a názory.



     Vezmime si pre porovnanie príklady z textov dvoch mediálnych redaktorov z poslednej doby - nech sú to napríklad Jan Švelch (Malá interaktivní pohádka/Child of Light - Cinepur 95) a Alžběta Trojanová (Alžbětinec, SCORE 246). Jan Švelch sa vo svojej malej hernej recenzii neskrývane dotýka "pálčivej témy" genderu a otvorene vyjadruje svoj zdôrazňovaný názor v prospech feministických snáh, keď vraví, že herný trhák Watch Dogs od štúdia Ubisoft "k ženám přistoupil sexisticky a dosadil je pouze do rolí bezbranných obětí." Príklad Watch Dogs je však podľa môjho názoru na ilustráciu Švelchovho kritického postoja k politike Ubisoftu nie práve najlepší, pretože, narozdiel od videohier, v ktorých sú ženy pasované len do rolí anonymných tvárí či prostriedkov na sexuálne ukojenie, zohrávajú práve v tejto hre výraznú rolu pre príbeh. Sú to totiž práve ony, kto dáva hlavnému protagonistovi motiváciu a stávajú sa motorom, ktorý poháňa hráčove úsilie zvíťaziť a zachrániť tak tých, ktorí sú mu najbližší. Motív vychádza z klasického spoločenského modelu, platného aj v dnešnej dobe - pri akomkoľvek ohrození rodiny je to práve najsilnejší muž, kto povstane proti nebezpečiu; to nie je automatický prejav machizmu, na ktorý Švelch ďalej v texte naráža. Zároveň tiež uvádza fakt, že Ubisoft zmietol zo stola akékoľvek dohady o tom, že by sa v ďalšom pokračovaní Assassin's Creed mohla objaviť hrateľná ženská postava. Podľa jeho vzorca je protipólom takéhoto herného modelu recenzovaný kúsok pod názvom Child of Light, ktorý je, ako Švechl popisuje, "malý klenot, jehož hrdinkou je mladá, ale soběstačná zrzavá dívka Aurora." Týmto výrokom stavia do priamej opozície štúdiový a "nezávislý" výrobok, pričom prvý genderovo stereotypne charakterizuje ako vyhranene machistický, a naopak pri druhom type akoby sa snažil poukázať na politikou veľkých spoločností neovplyvnené dielo, ktorého sebestačnosť sa metaforicky prenáša aj na samotnú protagonistku.



     Takáto striktne čiernobiela charakteristika pomerov v hernom priemysle na príklade Ubisoftu (pod ktorého hlavičkou vzniklo aj spomínané Child of Light, čiže sa jedná o videohru "polo-závislú", ktorá je prienikom prvých dvoch typov) ma núti paradoxne preklenúť misku váh od zástupcu môjho vlastného pohlavia na "opačnú" stranu, respektíve posunúť jazýček kdesi doprostred, k umiernenejšiemu a striedmejšiemu pohľadu na problematiku, ktorý ponúka Alžběta Trojanová. Tá sa vo svojom stĺpčeku, vtipne a vystihujúc jeho podstatu nazvanom Alžbětinec, takmer pravidelne zaoberá tematikou genderu a otvorene vyjadruje podporu aktivistom v tejto veci, medzi inými aj spomínanej Anite Sarkeesian. Je výraznou, ale rozumne uvažujúcou feministkou, ktorá berie v úvahu všetky stránky problému, aby mohla zaujať objektívne stanovisko. V spomínanom čísle časopisu preto pomimo tradičného poukázania na neduhy a nedostatky niektorých hier venuje tri zo štyroch odstavcov poukazom a sklamaným skonštatovaním smutného faktu, že Anita vo svojich posledných virálnych príspevkoch nemá problém (na úkor vlastnej dôveryhodnosti a sily pozície a hlasu v internetových vodách) prekrucovať fakty, manipulovať s informáciami a doberať sa (miestami až pozoruhodne násilných a vykonštruovaných) dezinterpretácií. Samotná Trojanová naďalej konštatuje, že je toto účelové zavádzanie absolútne zbytočné, keďže väčšina vecí, ktoré Anita pranieruje, je pravdivých a patria medzi tie skutočné problémy. Výsledkom však je, že stráca na kredibilite a jej reputácia dostáva výrazné trhliny, naďalej rozširované povestnými "zlými jazykmi" - je totiž známe, že si z nej internetová komunita robí žarty a zverejňuje obrázky s hanlivým textom, ale to je len špička ľadovca. Anita sa totiž od začiatku svojho pôsobenia nestala len terčom posmechu svojich odporcov, ale aj vyhrážok, v ktorých je slovo "smrť" často tým najpríjemnejším.


     Na základe tohto diania sme však schopní si uvedomiť, ako sú tieto spory medzi zástupcami oboch strán často absurdné a banálne, a najväčším problémom nie je samotný gender, ale netolerantnosť (internetovej) verejnosti, ktorá často krát preferuje agresiu pred konštruktívnou debatou. A pritom práve podnietenie takejto spoločenskej debaty je základom, na ktorom by bolo možné ďalej stavať, ak už sa musí, ako sa zdá, "vlk nažrať a koza ostať celá". Potom sa nie je čo diviť, že sa celá vec globálne javí ako nafúknutá bublina, ktorá nie a nie spľasnúť. A, bohužiaľ, sa k tomuto názoru v poslednej dobe čoraz silnejšie prikláňam aj ja sám. Doposiaľ sa totiž na horizonte nečrtá šanca na rozumné a uspokojivé východisko. A preto sa pýtam - smeruje vývoj komplikovanej problematiky k niečomu, alebo je to len ďalšie odnikiaľ nikam, ktoré štipľavo charakterizuje našu modernú spoločnosť? To zrejme ukáže až budúcnosť.

Žiadne komentáre: