Kleopatra (Cleopatra)

Produkcia: Veľká Británia, USA, Švajčiarsko 1963

Réžia: Joseph L. Mankiewicz, Rouben Mamoulian, Darryl F. Zanuck

Scenár: Joseph L. Mankiewicz

Kamera: Leon Shamroy, Jack Hildyard

Hudba: Alex North

Hrajú: Elizabeth Taylor, Richard Burton, Rex Harrison, Pamela Brown, George Cole, Hume Cronyn, Cesare Danova, Andrew Keir, Martin Landau

Dĺžka: 233 minút

Prístupnosť: od 12 rokov

  Kleopatra režiséra Mamouliana, Zanucka a predovšetkým človeka bez ktorého by asi nikdy nevznikla - Josepha L. Mankievicza, muža, ktorý kedysi dokonale triumfoval so svojím cynickým hollywoodskym filmom All About Eve (1950) 12-timi (!) nomináciami a 6-timi oscarmi, sa v očiach Čechoslovákov presadil snáď najviac týmto veľkolepým epickým a tak trocha prostoduchým dielom. Radšej ani nechcem vedieť koľko obsahovala jeho prvotná nezostrihaná verzia, lebo fakt 4 hodinky cca zvykne bývať silnou kávou a otázkou trpezlivosti diváka. Rovnako rozpočet šplhajúc sa z dvoch až po 44 miliónov je na rok 1963 ohromné sústo a vyžadovalo si veľmi veľa sponzoringu.

 Počas celej rozvláčnej stopáže vynikajú skvelé dekorácie a štylizované kostýmy. Chémia hercov je uveriteľná, ale emocionálne väzby sú pre diváka až na výnimku záverečných scén skôr tabu ako pravidlom. Zato ťažisko deja je sústredené na uvažovanie Kleopatry ako osoby a ako národa. Ženy to mali aj na plátne ťažšie a väčšinou sa im nedostávalo veľkej pozornosti optikou výraznej hlavnej postavy filmu. Tým, že Kleopatra mala výrazné črty tváre, myslela dopredu, dokázala šikovne vzdorovať a jej slovo malo váhu, bola schopná v tomto smere vytvoriť takzvanú viacúrovňovú vrstvu vzťahovej konfrontácie silných a mocných. Postupom času bola pre Rím stále väčšou príťažou.

 Kleopatra nepatrí medzi tie megalomanské počiny klasického Hollywoodu, ktoré sa snažili ohúriť akciou bitiek, ani prenádhernými zábermi. Dokonca ani najvierohodnejšou emocionálnou stránkou. Je to taký malý zázrak. Hlavnou predstaviteľkou sa stala Liz Taylorová, žena, ktorej táto rola prislúcha asi ako M. Brandov Vito Corleone. Dokonale zapadá do tejto historickej patetickej hry, kde svojím prednesom určuje emancipáciu silného, rozvážneho a dovtedy tichšieho ženského pokolenia. Rímsky predstavitelia sú síce svine, ale ich priestor pre svoje videnie sveta je vďaka spomínanej biografii hlavnej predstaviteľky limitujúce. Rola Juliusa Cézara nie je žiadny arogantný ani chytrý a ani charizmatický muž (čo je troška prekvapenie, ale keďže je to o Kleopatre, niet sa moc čomu čudovať) ale skôr taký utáraný starší muž.

 Príbeh začína okolo roku 48 pred Kristom kedy Cézar počas rozšírenia svojho impéria zavíta do Egypta, ktoré malo charakter „nekonfliktnosti“ naproti rozrastajúcemu sa Rímu. Kleopatra prekvapuje rímsky národ svojou nepoddajnosťou a po čase sa čoraz viacej zbližuje s rímskym cisárom (pre racionálny prospech). Ako to býva v živote aj v histórii, skutočná láska sa zjaví, keď to človek najmenej očakáva a v tomto prípade išlo o Marca Antónia (ktorého presvedčivo hrá Taylorovej muž v skutočnom živote Richard Burton). Táto situácia ešte viac naštrbí egyptsko-rímske vzťahy, ktoré dovtedy na vlásku držalo pokope vďaka svadbe mocných vladárov. Ale dovtedy stihla porodiť syna, Cézar po opätovnom zvolení je zabitý vlastnými senátormi a do čela sa postavia ľudia okolo Bruta, ktorého neskôr porazí Marco António a v malej miere i (neskorší prvý cisár) Augustus. Augustus sa po úspešnom triumviráte s Marcom Antóniom dostáva práve s ním do konfliktu, čo vyúsťuje bitkou pri Aktiu (31 p. Kristom), kde mal k dispozícii podstatne väčšie vojsko. Egypt s podporou Marca Antónia v menšine prehráva a Kleopatra sa mylne dozvedá o smrti svojej lásky  – nechá sa otráviť na smrť kobrou a keď sa M. António vráti, nachádza svoju lásku života mŕtvu. Taktiež spácha samovraždu a smutný koniec je dokonaný. Pre cisára Augusta to nebolo slastné víťazstvo, pretože sa mu nepodarilo zavraždiť ich vlastnou rukou a legenda o Kleopatre pretrváva tisícky rokov...

 Nielen z názvu ale celkovo pôsobí ten veľkofilm viac žensky a literárne než by sa dalo po Ben Hurovi či Spartakovi očakávať. Tieto dva spomínané trháky  lepšie zvládli komunikáciu s divákom. Keď bola romantická pasáž, divák cítil emócie, keď išlo do tuhého, divák to prežíval intenzívnejšie, keď prevládala dramatická rovina, príbeh pôsobil dôveryhodnejšie. A lepšie pracovali s exteriérmi. To bez debaty. Rozpracovanie ideových motívov ako Egypt – národ rozvážnosti, láska až za  hrob či zrada a intrigánstvo boli vytiahnuté až na povrch. Čo sa týka obsahovej formy ide o schematicky čistý typ rozprávania, ktorý občas skočí v čase, resp. skráti nepotrebné čakanie nepodstatných záležitostí (pred svadbou s cisárom...), ale strihom neklame diváka a staví na melodramatickú jednoduchosť. A uzatvára najznámejšie desaťročie historických fresiek zlatej éry Hollywoodu.

7/10