Godzilla - ľuďom vstup zakázaný.

    V roku 2010 sa takpovediac odnikiaľ, z podhubia poloamatérskeho amerického nezávislého filmu vynoril istý Gareth Edwards, ktorý na seba strhol pozornosť publika celovečerným debutom pod názvom Monsters. Film (natočený kompletne v exteriéroch, založený na improvizácii hercov a takmer bez jasného scenára či réžie s efektami robenými na domácom počítači) veľmi netradičným spôsobom (prostredníctvom realistickej road movie dvoch mladých ľudí na úteku) zobrazil ťaživú apokalyptickú víziu sveta, rútiaceho sa do zániku a ponúkol svojskú alternatívu k tzv. "monster movies". Edwardsov film bol prijatý rozpačito, pretože nekráčal cestou klasického blockbusteru, sústrediaceho sa na atrakcie a veľké motivácie hlavných hrdinov (ako je snaha zachrániť svet), ponúkol len minimum akcie a dramatických momentov. Miesto nich predstavil len únavné putovanie muža a ženy, nedobrovoľne spojených osudom, ktorí sa pokúšali prejsť zakázanou zónou do bezpečia.

   
     Godzilla je všeobecne známym, avšak u nás nie až tak populárnym fenoménom, ktorí mnohí poznajú len vďaka fanúšikmi zavrhovanej verzii Rolanda Emmericha z roku 1998. Žáner "kaiju" filmov, v ktorých ľudia bojujú proti obrovským, dinosaurov, pterodaktyly či iné tvory pripomínajúcim jaštericiam, prípadne bojujúcich medzi sebou, je všeobecne považovaný za brakový zdroj pokleslej zábavy, plný plochých postáv a mužíkov v gumených oblekoch ničiacich hračkárske modely miest, navyše často plné technických nedostatkov, nedokonalej dramaturgie a veľkej dávky naivity. Prvý film z roku 1954 nie je v tomto ohľade výnimkou, avšak navzdory tomu je ukážkou zručnej práce s konceptom, akým bystrá alegória atómového veku a Oppenheimerovho dedičstva spolu s mytologickým základom v legendách o bájnom jašterovi určite je. A nevyhýba sa im ani nová americká verzia Garetha Edwardsa, ktorý si dobre uvedomuje, že pravá Godzilla, teda vlastne Gojira je len jedna - tá japonská.

     Čo to ale pre divákov znamená? V prvom rade Edwards poteší všetkých zarytých fanúšikov a znalcov japonskej série, nielen objemom odkazov a pomrknutí (medzi tie najvydarenejšie patrí návrat Dr. Serizawu, ktorého v troch japonských snímkach vrátane prvého filmu stvárnil Akihiko Hirata, tu v podaní Kena Watanabe), či dokonca citácií celých ikonických scén. Bez preháňania možno v priamom porovnaní s originálom povedať, že si z neho berie len to najlepšie a napravuje reputáciu, ktorú Emmerich kedysi značne pošramotil.

     Divákov však netvoria len fanúšikovia a znalci, a takéto povrchné prevzatie odkazu je nedostatočné. Dobrý film potrebuje viac, a tento príspevok do fikčného univerza, ako sa pokúsim dokázať, rozhodne dobrým filmom je. Godzilla je jasným a prehľadným lineárnym blockbusterom, ktorý funguje úplne nezávisle na existencii starších snímok a ich substanciu upravuje do podoby vhodnej pre dnešné publikum. Ponúka sa však otázka, prečo je potom tak rozporuplne prijímaný, a to predovšetkým "bežnými" laickými divákmi, zatiaľ čo na jeho obhajobu sa z väčšej časti stavajú fanúšikovia a niektorí kritici?

     Napriek tomu, že sa tak môže javiť, nejde o paradox, ale logickú odozvu. Godzilla nijak nezakrýva melodramatické intencie vzťahov medzi protagonistami, ktoré sú banálne a pre príbeh nepodstatné. Vlastne ani nemá skutočného hrdinu z našich rád. Napriek tomu, že sú v štábe prítomní špičkoví herci, nemajú čo hrať - ploché a nepríliš inteligentné, pudovo jednajúce postavy (rozdelené do určitým smerom motivovaných skupiniek) sú redukované na prostých pasívnych pozorovateľov neprijateľnej skutočnosti (a nie je výnimkou, že veľmi rýchlo umierajú a vyprázdňujú pole pre aktivitu gigantických tvorov). Ak aj prejavujú snahu zvrátiť hroziacu katastrofu a/alebo nešťastie, či už osobného (žena, výchova dieťaťa) alebo globálneho (San Francisco, bomba, ľudstvo) charakteru, stáva sa príbeh desivou kronikou neustávajúcich prehier, ktoré len umocňujú vzrastajúcu beznádej a pasivitu k nezastaviteľným udalostiam, ktoré sa im nevymykajú z rúk - oni ich totiž v rukách ani nikdy nemali. Nezáleží ani na tom, že do bodky napĺňajú klišéovité archetypálne mužské a ženské genderové role amerických filmov, ani na tom, či sú príslušníkmi armády alebo civilistami - tvárou v tvár smrti sú si všetci rovní (a pri scéne cunami dokonca rovnocenní zvieratám, v tomto prípade bežiacemu psovi). V procese pustošenia veľkomiest a obývaných zón sa ukazuje, kto je tu skutočným pánom a akí zbytoční sú tu ľudia, ktorí nehrajú v súboji o svoj osud žiadnu rolu. A keďže je dej z veľkej väčšiny podávaný práve skrz mravčiu perspektívu ľudí, jediné emócie, ktoré môžu skutočne pociťovať, teda úcta a hrôza, prechádzajú aj na diváka. A v konfrontácii so silou prírody, ktorej tvorí ľudstvo len malú časť, sú na mieste.

     Je pochopiteľné, že je pre bežného diváka ťažké stotožniť sa s "hrdinami", ktorí za celý film nič nedokážu a len s badateľným strachom upierajú zrak hore alebo do diaľky v snahe zazrieť pôvodcu skazy. Vlastne by to bolo proti našej ľudskej náture a pudu sebazáchovy, ak by sme ich rovnako pasívne prijali. Miesto toho sa musíme uspokojiť s nečakanou pomocou toho, koho pokladáme za najväčšiu hrozbu. Za reálneho hrdinu filmu totiž možno pokladať samotnú Godzillu, ktorá si uzurpuje moc "vrátiť všetko do pôvodného stavu" a nastoliť harmóniu. Tu sa objavuje ďalší, pre blockbuster nie klasický ťah a zdroj nespokojnosti divákov, ktorým je práca s očakávaním. Podobne ako ľudské postavy, i my po väčšiu časť filmu ohromného jaštera vôbec nevidíme. Pokiaľ aj áno, ide len o chvíľkové vynorenie chvosta či iného detailu z trosiek, dymu a prachu, ktoré nepresiahne viac než pár sekúnd. O to impozantnejšie potom pôsobí prvý veľký moment, keď sa praveký tvor ukáže v celej svojej kráse a vzraste. Film tým získava temný, až hororový nádych, ktorý je tu viac než vítaný. Ak v pamäti zapátrame do roku 2008, môžeme si spomenúť na snímku Matta Reevesa Cloverfield, natočenú na spôsob žánru "found footage", ktorá fungovala na príbuzných princípoch, ale vďaka zvoleným protagonistom a forme pôsobila ešte civilnejšie.

     Rovnako je neustále odďaľovaná najlákavejšia atrakcia, na ktorú všetci čakáme - súboj s M.U.T.O.; kamera vždy v poslednej chvíli uhne a my opäť nevieme, čo sa práve deje. Útržkovité informácie sa k nám dostávajú prostredníctvom mediálnych kanálov (televízne alebo satelitné zábery), ku ktorým nemáme neustály prístup. Musíme sa preto spoliehať len na pátranie ozbrojených zložiek prostredníctvom výpočtovej techniky alebo echolokalizácie a tiež samotného Edwardsa, aby nám dovolil pokochať sa veľkolepou scénou. Tie najpôsobivejšie scény sa zároveň odohrávajú v noci, čo opäť sťažuje orientáciu v obraze. Keď však dôjde k finálnemu stretu, všetko je zabudnuté.

     Dovolím si miernu odbočku, ktorou sa možno priblížim k jadru problému diváckeho prijatia filmu. Väčšina divákov, ktorí film odsudzujú, nemá žiadne skúsenosti s iným než Emmerichovým filmom a ani nejaví záujem pozrieť si ako staré filmy, tak predchádzajúcu tvorbu Garetha Edwardsa, čo môže byť pre plné pochopenie jeho strategického zámeru podstatné. Z estetického hľadiska by sme možno mohli namietnuť, že pre posudzovanie diela nie je potrebná znalosť kontextu, ale mýlili by sme sa - túto ideu razil v XVIII. storočí Immanuel Kant, avšak z dnešného pohľadu je dávno prekonaná a ak sa chceme svoj posudok podložiť racionálnymi argumentmi, musíme mať o súvislostiach a vzťahoch jasný obrázok. Vrátim sa však k samotnému filmu.

     Zatiaľ môžeme stále hovoriť len o dômyselnom prenesení charakteristických prvkov už prvého filmu s Godzillou do toho najnovšieho, čo ho činí síce sofistikovaným, ale stále len opisovaním od originálu. Väčšina spomínaných atribútov - teda známe tváre v bezvýznamných roliach, melodramatický vzťahový odvar, podanie filmu z pohľadu zúfalých ľudí, hlúpe dialógy, relatívne nízka účasť titulného monštra na plátne, informačné kanály, pritlačenie v nočných scénach, ikonický rev jaštera - boli použité už v roku 1954 (pozn. autora: pre možnosť priameho porovnania som si prvú Godzillu pripomenul prakticky okamžite po tej novej). I zmena pozície monštra z pôvodného "zlého" na "dobré" opäť kopíruje jav, ktorý nastal v japonskej sérii v 60. rokoch. Teraz však prejdeme k atribútom, ktoré sú výsostne vlastné ako Edwardsovmu filmu, tak jeho tvorbe a rukopisu všeobecne.

     Predovšetkým ide o prácu s obrazom a zvukom, teda i scénou ako takou. Edwards prejavil veľký talent v oblasti narábania s kamerou (snímanie vodnej hladiny či otvorenej prírody) už vo svojom debute. Za jeden z absolútnych vrcholov filmu v jeho neskoršej časti možno pokladať pasáž zoskoku s padákmi, ktorá dominuje v niekoľkých kategóriách. Jednak posilňuje ľudskú optiku použitím nečakane dlhého fokalizovaného záberu z prilby vojaka, no ešte viac však zaujme výtvarnou a celkovou kompozíciou vertikálne klesajúcej scény. Začína bezprostredným voľným pádom a v prvom pláne postupuje do bodu, v ktorom pred zrakmi vydesených výsadkárov odhaľuje jaštera uprostred súboja na život a na smrť. V druhom pláne zobrazuje celý záber pred dosadnutím výsadkárov z úpätia neďalekej hory, odkiaľ možno pozorovať tenké prúžky červeného dymu, ktorý za sebou vo vzduchu zanechávajú padajúci vojaci. Práca s farbou v rozvrhnutí záberu v tomto (avšak nielen v ňom) prípade evokuje až artový film, ako to spomínajú aj mnohí kritici. Celý súbor nasledujúcich scén, odohrávajúcich sa behom poslednej noci, patrí k tomu najlepšiemu, čo film ponúka.

     Zvuk sa stáva jedným z hlavných motívov filmu. Jedná sa o echolokalizáciu a hodinu biológie v jednom. Zvuk sa totiž stáva nielen základným prvkom pátrania ľudí, teda nositeľom informácie, no jeho rola sa prehlbuje vo vzťahu k procesu párenia M.U.T.O. (ktorí napodobňujú správanie niektorých druhov pavúkov v prírode) a tiež Godzille ako prejav bojovnosti, teritoriálnej nadvlády a svojho druhu bojový pokrik. Všeobecne je strih, mix, dramaturgia zvuku i zvolený soundtrack na špičkovej úrovni.

     Zďaleka najzaujímavejším atribútom je však Edwardsovo rozvíjanie vlastného autorského vkladu. Naratívna mytologická koncepcia Monsters je totožná, ako v Godzille, len s jedným rozdielom - v tomto prípade pracuje so sériou, ktorá ma za sebou niekoľko dekád a nespočetne úspešných i menej úspešných pokračovaní, vrátane najrozličnejších spin-offov a snímok nepatriacich do základnej série. Jeho inšpiračným zdrojom je v oboch prípadoch (v Godzille ešte jednoznačnejšie) podľa všetkého meno dobre známe všetkým čitateľom kvalitnej hororovej literatúry - Howard Phillips Lovecraft. I keď má Godzilla množstvo vlastností filmového superhrdinu, nie je antropomorfná. Miesto toho, aby bola metaforou a ľudským zosobnením Boha, sama je Bohom. Mýtus, ktorý Edwards buduje zachádza omnoho ďalej, než tomu je u Japoncov a ich legiend. Prisudzuje jej prakticky úplnú nesmrteľnosť, neohraničenú deštrukčnú silu a pôvod z vekov, na ktoré sa ľudstvo nepamätá, čím navodzuje styčné body s mýtom Ctulhu a Lovecraftovými príbehmi o "Prastarých", nesmrteľných božstvách v hrôzostrašných fyzických podobách, ktoré nie sme schopní akokoľvek pochopiť a ktorých zásahy nedokážeme ovplyvniť - a podobností je možné nájsť omnoho viac. Práve to je jeden z bodov, ktorým sa stáva jeho film bytostne zásadným pre určenie ďalšieho vývoja série.

     Zostáva už len posledný aspekt, ktorý rovnako veľmi úzko súvisí s Monsters, no i samotnou osobou Garetha Edwardsa, jeho pôvodom, názormi a politickému vzťahu k USA. Ako Brit ponúkol vo svojom debute jednu veľmi dôležitú vec, ktorú sám charakterizoval v najlepšom dialógu snímky (pozn.: dialóg bol kompletne improvizovaný a nahrával sa v Guatemale) slovami: "Y'know... it's different looking at America from the outside... in. Y'know just sitting right outside, and looking in." Jeho "pohľad zvonka" na spoločnosť, do ktorej nepatrí, nebol práve optimistický, keďže Spojené štáty zobrazil ako krajinu, ktorá sa uzatvára pred zvyškom "infikovaného" sveta za vysoké múry a ponecháva okolité štáty napospas postupujúcej apokalypse a smrti. Na konci Monsters jeho hrdinovia síce prechádzajú cez hranice, no zisťujú, že podivné tvory prenikli už aj sem a Amerika sa sťahuje za ďalšie múry. V Godzille dianie globalizuje a rozdeľuje medzi Japonsko a Ameriku, pričom tá druhá je tu úplne zbytočná. Invázia pokročila a Amerika sa tentoraz nemá kam stiahnuť pred jeho ideologickým atakom. Američania umierajú po tisícoch a hrdá pýcha armády, ktorá ešte v Monsters na rozdiel od úboho vyzbrojených Mexičanov čosi proti monštrám zmohla, je aj s generálnym štábom, metaforicky povedané, zašliapnutá do krátera nohou obrovského jaštera. Možno i samotné bezvýrazné postavy, ktoré nehrajú žiadnu rolu, sú dôkazom toho, ako málo verí Edwards v tradičné americké (rodinné) hodnoty a "americký sen".

     V priamom porovnaní s tohtoročnou konkurenciou spomedzi amerických blockbusterov sa dosť prekvapujúco jedná o až škandalózne kvalitný, napínavý a atmosférický film, ktorý nachádza len málo dôstojnej konkurencie. Je preto veľká škoda, že medzi bežnými divákmi pravdepodobne čoskoro upadne do zabudnutia a pri živote ho budú udržiavať len skalní fanúšikovia japonského originálu (medzi ktorých autor článku nepatrí). Predovšetkým preto, že Gareth Edwards nenatočil len "väčšiu a lepšiu" verziu svojho prvého filmu, ale ako autor a režisér nám do budúcna má čo povedať.