Peter
Greenaway - Rembrandtova Nočná hliadka
Britský
výtvarník a režisér Peter Greenaway (nar. 5.4. 1942) je známou osobnosťou
filmovej scény. Jeho filmy vynikajú predovšetkým neodmysliteľným prepojením so
svetom výtvarného umenia, z ktorého vytrvale čerpajú. Miesi sa tak v nich
rovina príbehová (zväčša zobrazujúca dekadentnú vyššiu spoločnosť plnú krvavých
spiknutí, lásky, nenávisti a všetkých smrteľných hriechov) s výtvarnou.
Greenawayove "filmové divadlo" sa obvykle skutočne odohráva v takmer
divadelných kulisách, nech už je to Dieťa
z Maconu (1992), kde je celý príbeh "predohrávaný" publiku - šľachte,
alebo jeho najslávnejší film Kuchár,
zlodej, jeho žena a jej milenec (1989), ktorý sa odohráva behom niekoľkých
dní v priestoroch luxusnej reštaurácie.
Veľkou
témou jeho filmov býva často otázka toho, ako umenie ovplyvňuje život. V jeho
filmoch sa jej dostalo množstva variácií - v Bruchu architekta (1987), ktoré vo väčších scénach evokuje obrazy
talianskych majstrov, napríklad Kleopatrinu
hostinu od Giovanniho Battistu Tiepola, prechádza v posadnutosť hlavnej
postavy architektúrou. Podobne ako mnohé iné, i tento jeho film je obzvlášť
rafinovaný. Filmom, ktorý som si vybral pre ukážku jeho práce je však Rembrandtova Nočná hliadka (2007), ktorá
ešte omnoho zreteľnejšie a zaujímavejšie pracuje s kompozíciou,
intertextualitou a aktívnym zapájaním vnímavého diváka.
Ako
naznačuje už názov, film sa točí okolo Rembrandtovho známeho obrazu mestských
stráží, ktoré majú nočnú službu. Je vlastne detektívkou, ktorá rozplieta
okolnosti jeho vzniku a odhaľuje konšpiráciu, na ktorú ním údajne slávny maliar
cez drobné detaily poukazuje. Ide o priznanú mystifikáciu, ktorá sa pohráva s
pravdou a lžou, teda buduje vlastnú teóriu o schopnosti maliara vložiť do jeho
diela významy, a interpretuje ich.
Množstvo
záberov z filmu je priamym oživením Rembrandtových obrazov, ako to ukazujú
priložené obrázky. Tu sa prejavuje aktívne zapájanie vzdelaného diváka, ktorý
sa tak snaží dešifrovať významy jednotlivých scén vo vzťahu k výtvarnému
umeniu. Obrázok č.1. predstavuje onú "nočnú hliadku", ako pózuje
Rembrandtovi, obrázok č.2. je pôvodným obrazom. Môžeme si všimnúť, že Greenaway
dodržiava množstvo jeho zásad - používaním obdobného rámovania, farebných
filtrov a ďalšieho dosahuje dojmu ozajstného maliarskeho plátna, ktoré ožíva.
Obrázky č.3. a č.4. (Martin Freeman ako Rembrandt vo svojom ateliéri a obraz
"Maliar vo svojom ateliéri") zasa najlepšie dokladajú podobnosť práce
so svetlom, respektíve nasvietením scény, jeho "tvrdosťou", polohou
vrhaných tieňov atď. Odkrytie týchto nenásilne a záludne zakomponovaných
detailov však vyžaduje pozornú percepciu a znalosti z oblasti výtvarného
umenia.
Možno
teda skonštatovať, že Greenawayova práca spočíva v obracaní intelektuálneho
diváka späť ku klasickému umeleckému formátu - obrazu, pričom však tiež
zdôrazňuje, v čom všetkom ho film prekonáva - ale aj ako môže byť klamlivý. Pre
súčasného diváka sú to cenné výpovede, keďže sa dotýkajú nielen umeleckých a
estetických teórií, ale aj samotného života vo svete obklopenom umením. Preto
vždy, keď na námestí v meste uvidím sochu napoleonského vojaka, ktorý sa opiera
na lavičku a potmehúdsky usmieva na okoloidúcich, vždy si spomeniem na tohto
svojrázneho umelca. I on totiž umiestňuje svoje filmy, ktoré často rozprávajú o
minulosti a odkazujú pritom na významné diela či umelcov, ktorí za nimi stoja
(keď si pomyslíme, kto tú bratislavskú sochu vytvoril) medzi súčasných ľudí ako
významné pojítko a pripomienku toho, že tu dávne umenie stále je a nesmieme naň
zabúdať.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára