Festivalový denník - IFF Bratislava 2014

Deň prvý

Sobota, 8.11.

     V prvý deň medzinárodného filmového festivalu IFF Bratislava som mal možnosť dostať sa na 4 filmy, ktoré by som vám chcel v nasledujúcom texte priblížiť. Na úvod sa len stručne vyjadrím k samotnému festivalu. Nakoľko patrí IFF Bratislava medzi jeden z najväčších slovenských festivalov, cieliacich na filmových fanúšikov z celého sveta, môžem si v rámci mojej premiérovej účasti dovoliť menšie zrovnanie s ďalšími festivalmi, ktoré som mal možnosť navštíviť. Predne sú to ArtFilm Fest (ďalej len AFF) v Trenčianskych Tepliciach/ Trenčíne a potom Cinematik v Piešťanoch.
     Oproti AFF má bratislavský festival výhodu rozloženia v jednom meste - a čo viac, všetky kiná a premietacie sály (ktorých je dohromady päť) sú od seba vzdialené takpovediac "na skok". Oproti Cinematiku má zasa tú výhodu, že trvá oproti jeho šiestim sedem, resp., ak započítame oficiálny ceremoniál spojený s premietaním otváracieho filmu, hneď osem dní (pričom populárna populárna štartujúca presne o polnoci v posledný deň trvá až do rána deviateho dňa). Navyše má prehľadne zostavený program s dostatočnými pauzami v jednotlivých premietacích sálach, ktorý zohľadňuje presuny, prestávky na jedlo či "nutné" odpočinkové pauzy bez toho, aby divákom ušlo niečo zásadné (i keď, samozrejme, nie je možné vidieť všetko). Dostatočne bohatý je aj sprievodný program v podobe prednášok, diskusií a kultúrnych podujatí pre návštevníkov, čo spolu s faktom, že sa odohráva v hlavnom meste, kde nikdy nie je núdza o zábavu, vytvára aj napriek absencii jednotného festivalového domu tú správnu príjemnú atmosféru. 

     Prejdime však k samotným filmom, ktoré som mal možnosť počas prvého dňa vidieť - sú to Parazit, Zastav búšiace srdce, Dievčenská banda a Polnoc druhého dňa.

Parazit

     Tretí celovečerný film poľského výtvarníka Wilhelma Sasnala a jeho druhá filmová spolupráca s manželkou Annou Sasnal (známou aj ako Anka) pokladá nepríjemné otázky na tému modernej rodiny. Radí sa do skupiny filmov, ktoré dôsledne stierajú hranicu medzi dokumentom a fikciou používaním podobných výrazových prostriedkov - minimalistická observácia, naratívna vyprázdnenosť, minimum slov a snaha o dosiahnutie čo najväčšej realistickosti zobrazovaného. Takýto film teda na komunikáciu používa takmer výhradne obraz a autentickú zvukovú stopu, ale má však ešte jeden nástroj, s ktorým môže pracovať - postavy. Film Parazit vyjadruje emblematickým pomalým krúžením kamery monotónny cyklus života v industriálnom a urbánnom labyrinte. Je rozdelený na dve pomyselné časti, ktoré sa sústredia na život jednej z dvoch hlavných postáv. V prvej polovici filmu je ňou starec, žijúci v priemyselnom komplexe. Jeho dni vypĺňajú všedné činnosti - prechádzky v meste a parku, príprava a konzumácia jedál, a spánok. V druhej polovici je to mladá žena, podľa všetkého nezamestnaná. V domácnosti, za ktorú zodpovedá sama, vykonáva typické ženské práce - varí, žehlí a stará sa o dojča. Hovorené slovo zaznie vo filme len v dvoch scénach z nemocnice a slúži na distribúciu nutných informácií - prvá v úvode odhaľuje zdravotný stav starca, druhá zlú starostlivosť matky o dieťa. Hlavnou otázkou snímky je, kto je onen titulný parazit. Je ním neproduktívny a bezvýznamný starec, odsunutý na okraj spoločnosti? Alebo dieťa, ktoré len "vysáva" svoju matku a je jej príťažou? Či snáď matka, ktorá zanedbáva svoju rodinu a snaží sa ju vystrnadiť zo svojho života? Naliehavosť filmárskej výpovede spôsobená prenikaním do intímneho priestoru postáv na strane jednej a diváckeho odstupu spolu s emočným chladom na strane druhej na mňa silne zapôsobila. Neúmyselná nedokonalosť technickej stránky (rozostrený obraz, silne obrezaná kompozícia alebo dôležité časti záberu) akoby dávala ešte väčší dôraz na nedokonalosť a nefunkčnosť ústrednej rodiny.

Hodnotenie: 85%

     

Zastav búšiace srdce

    Tretí celovečerný film amerického režiséra talianskeho pôvodu Roberta Minerviniho Zastav búšiace srdce (ktorý je zároveň záverečným dielom jeho texaskej trilógie) sa Parazitovi v mnohom podobá. Taktiež volí observačný modus rozprávania, pôsobivo pracuje s distribúciou informácií a sústredí sa na objektivizmus. Odohráva sa v rurálnom prostredí juhovýchodného Texasu, kde v odlúčení od zbytku civilizovaného sveta nažíva početná komunita silne kresťansky založených farmárov a chovateľov dobytka. V centre snímky, ktorú možno popísať ako veľmi netradičného zástupcu žánru coming-of-age je dospievajúca Sara, ktorej rodina, zložená z rodičov a jedenástich súrodencov, vlastní koziu farmu. Minervini sa nesústredí na jednu tému, jeden postoj a jedno vyznenie. Podobne ako jeho zvláštny režijný štýl, "prelievajúci" sa jednotlivými, zámerne nenadväzujúcimi scénami prechádza medzi oboma pólmi znázornenej problematiky, ale nesmeruje k jednoznačnému rozsudku. Vplyv náboženstva na život miestnych je relativizovaný a odráža vnútorný nepokoj a duševnú prázdnotu hlavnej hrdinky. V jednu chvíľu je to mrazivá indoktrinácia kresťanskými dogmami, ktoré Sare diskutujú, ako pristupovať k ľúbostným vzťahom, alebo domácej výučbe. Viera však zastáva aj rolu nádeje a útechy, duševného pohladenia, čohosi, na čo sa môžeme obrátiť aj v tých najhorších chvíľach. Ideál harmonického splynutia človeka s prírodou a pohľad vidiečanov na civilizovaný mestský život už je reprezentovaný vyhrotenejšie ako skreslený a spôsobený prostou obmedzenosťou "detí prírody", ktoré rodné prostredie nikdy neopustili a odmala je im sugerovaný rodičovský svetonázor. Film maximálne ťaží z texaských reálií a typických znakov amerického vidieka (napríklad držba zbraní, býčie rodeo či pravidelné farmárske trhy), ale svojou zvláštnou atmosférou pripomína skôr európske artové filmy, na čom má zrejme podiel i pôvod režiséra. Protikladnosť intimity (nadužívanie detailov tvárí a neustála blízkosť hrdinky) a neosobnosti (z deja sa nedozvedáme takmer nič), motívov, ktoré sa neustále menia a ich životnosť často nepresahuje jediný záber (ako horiaci kríž, v ktorého prípade sa nedozvieme, kto je vinníkom, ani ako táto udalosť ďalej ovplyvní postavy filmu) a nástojčivých otázok, ktoré film vyvoláva, sťažujú sledovanie pre bežného diváka, no zároveň ponúkajú veľmi atypický zážitok z pozorovania mikroskopického života v odlúčení od civilizácie.

Hodnotenie: 80%

Dievčenská banda

     Do tretice opäť tretí celovečerný film francúzskej režisérky Céline Sciamma je skôr rutinnou sociálnou drámou o dospievaní medzi múrmi parížskeho predmestia. Ako napovedá už samotný názov, Dievčenská banda pojednáva o skupine dievčat, medzi ktoré sa dostáva šestnásťročná Marieme. Zámerom režisérky bolo v tomto prípade zobraziť mladú príslušníčku černošskej komunity vo Francúzsku. Je preto prekvapujúce, že práve ozvláštnenie v podobe výberu černošskej protagonistky, ktoré v tejto oblasti francúzskeho filmu nie je celkom bežné, zostáva absolútne nevyužité. Farba pleti, ako aj realita národnostnej menšiny a emigrácie z rodnej krajiny nezohrávajú žiadnu rolu pre príbeh filmu. Ten sa úzkostlivo drží v žánrových konvenciách a profiluje Marieme ako tragickú hrdinku, ktorá zápasí s predstavou neperspektívneho života v múroch sídliska. Vizáž spočiatku utiahnutého dievčaťa, ktoré sa bojí domov večer úplne samo, sa radikálne mení pod vplyvom partie troch dievčat, ktoré ju medzi seba prijmú. Začína sa obliekať aj správať ako ony a postupne preberá ich zvyky a pouličný žargón. Dokonca si zmení meno na Vic. Jej okolie na nej začína pozorovať zmenu a ona cíti, že konečne niekam patrí. Nemôžem režisérke zazlievať, že zvolila pomerne prostú cestu, kedy striedavo ukazuje vážne i odľahčené momenty zo života Marieme, keďže sa tým oblúkom vyhla prehnanej štylizácii (ako by bolo napríklad neprimerané "zdrsenenie" Marieme i celého filmu). Problémom je, že vo svete, ktorý patrí mužom a ženy preberajú mužské črty, aby do neho lepšie zapadli, sú všetci okrem samotnej hrdinky len jednorozmernými čiernobielymi postavičkami (ktoré sa dá ľahko rozlíšiť na dobré a zlé) a situácie, do ktorých sa dostáva sú len neustále recyklovanými klišé, ktoré často trpia predvídateľnosťou, a vo vtipnej striedavo polohe balansujú na hrane trápnosti. Dojem absolútnej nevýraznosti a zameniteľnosti podporuje aj výber populárnych songov, ktoré dotvárajú náladu scén. Výrazné ladenie do modrej, ktorá filmu dominuje, pôsobí až príliš násilne a v závere je film na úkor samotnej témy zbytočne naťahovaný.

Hodnotenie: 40%

Polnoc druhého dňa

     Nový film hongkongského režiséra Fruita Chana si nesie v kategórii celovečerných snímok už poradové číslo 16 a na rozdiel od vyššie spomínaného filmu predvídateľnosťou rozhodne netrpí. Práve naopak - žánrovo absolútne nezaraditeľný bizarný mix nesúci názov Polnoc druhého dňa vychádza z online románu (ktorého autor sa prezentuje pod menom PIZZA) reflektuje širokú paletu spoločenských tém týkajúcich sa života v súčasnom Hong Kongu. Základný námet sleduje skupinu sedemnástich ľudí, ktorí hrou náhody nastúpia do rovnakého minibusu a stanú sa svedkami zvláštnych udalostí. Keď vyjdú z tunela na ceste z Mong Kok do Tai Po, zistia, že všetci ľudia záhadne zmizli a oni sú zrejme poslednými obyvateľmi Hong Kongu. Film je výnimočný najmä v kontexte spoločenských zmien a udalostí posledných rokov, ako aj výsadným postavením v hongkongskej, takmer výlučne žánrovej kinematografii, voči ktorej sa vymedzuje parodickým prevracaním motívov a až absurdnou neuchopiteľnosťou. Splieta v sebe prvky hororu, thrilleru, komédie, drámy, mysteriózneho filmu, sci-fi a fantasy. V priebehu deja, ktorý sa vyznačuje zdanlivou nahodilosťou scén a javov, s ktorými sú hrdinovia konfrontovaní (a postupne eliminovaní), vyvstávajú odkazy a priame referencie na aktuálne politické podnebie,  hospodársku situáciu, jadernú haváriu vo Fukušime, vplyv západných krajín, zahltenosť modernými technológiami a v neposlednom rade poukaz na oblastný film, ktorý vykazuje progres takmer výlučne len v rámci jedného žánru. Asi najdôležitejším je však splynutie motívu zmiznutia ľudí s problematickou otázkou skutočnej tváre hongkongskej kultúry, ktorá akoby ani neexistovala. Ilustruje to aj jedna scéna z radu tých, v ktorých sa Fruit Chan znamenito pohráva s časovými líniami a flashbackmi - jedna z mužských postáv v nej rozpráva o stretnutí so záhadným severokórejským agentom, ktorý mu prinesie harddisk, údajne obsahujúci pravdu o krádeži základných kultúrnych artefaktov, ktorú Čína vykonala na Severnej Kórei. V tomto rozhovore nie je nijak priamo spomenutý Hong Kong, čím je naznačené splývanie hongkongskej a čínskej kultúry, a nebezpečne otvára otázku identity národa. Film, sám o sebe veľmi kvalitný a iste pozoruhodný počin, v našom podnebí trpí práve neznalosťou kontextu, čím sa pre nezasväteného západného diváka stáva len nezmyselným gulášom, alebo, lepšie povedané, onou povestnou tortou psíčka a mačičky. Dôležité však je, že ničím takým v skutočnosti nie je; naopak, dokazuje akútnu potrebu vzdelávania v tejto oblasti, alebo aspoň schopnosť vyčítať pozadie zo samotného filmu (v skutočnosti to vôbec nie je tak ťažké, ako sa zdá). Domnievam sa preto, že by sa k nám malo dostávať viac podobných filmov a verím, že sa snahám zostavovateľov sekcií zameraných na kvalitatívne nadštandardnú exotickú tvorbu dostane väčšej pozornosti.

Hodnotenie: 80%

     Prvý deň je teda úspešne za mnou a musím povedať, že som (s výnimkou Dievčenskej bandy) potešený kvalitou videných filmov, náladou i počasím, ktoré sa po celý čas tvárilo, že bude pršať, no nestalo sa tak. Čas beží a ja bežím opäť na festival, aby som vám aj zajtra mohol priniesť ďalšiu várku čerstvých filmov.