Deň štvrtý
Utorok, 11.10.
Ďalší deň festivalu bol o niečo bohatší, ako ten predchádzajúci. I keď zrušenie jedinej projekcie novinky Alejandra Gonzáleza Iñárritu Birdman z nešpecifikovaných technických príčin zamrzelo, o dobré filmy nebola rozhodne núdza. Čo však zamrzelo ešte väčšmi bol fakt, že sa kvôli zdravotným ťažkostiam Dereka Malcolma ruší aj štvrtkový Master Class pod názvom "Treba kritikov strieľať?". Prejdime však k štvorici zhliadnutých filmov, ktorými sú Povstanie, Triedny nepriateľ, Vysoký výkon a Najdúch.
Povstanie
Prvý celovečerný film britského dokumentaristu Petera Snowdona sa zaoberá problematikou recidívnych vĺn arabských revolúcií. Prezentuje nevšedný koncept, pozostávajúci z koláže digitálnych amatérskych videí zo serverov YouTube, ktoré (zväčša prostredníctvom mobilných telefónov nevalnej kvality) zachytávajú fragmenty demonštrácií, nepokojov, nevyprovokovaného násilia a regulérnej vzbury v krajinách ako Egypt, Tunisko, Sýria či Jemen. Zámerom režiséra nebolo predostrieť len samotnú koláž, ale spojiť jednotlivé nekvalitné videá do jednotnej ucelenej štruktúry, ktorá by metodicky sledovala vývoj úplne novej, fiktívnej revolúcie, zasahujúcej celý arabský svet. Dokument je tak rozložený na osem častí - prvou je prológ, v ktorom vidíme blížiace sa tornádo a počujeme útržkovité informácie zo správ z Blízkeho východu a prehlásení vodcov povstalcov. Následne sa vraciame o sedem dní späť, keď revolúcia ešte len začala, a pomaly postupujeme vpred. Spočiatku film prezentuje zábery zo zhromaždení na uliciach a pokojných demonštrácií, ktoré vykrikujú politické heslá o slobode a spravodlivosti, a chcú počuť reakciu predstaviteľov štátu. Svoj názor na situáciu vyjadrujú rečníci i "obyčajní" ľudia z davu. Keď sa demonštrácie neprestávajú, postupom času začína do situácie zasahovať polícia a bezpečnostné zložky, ktoré na odmietavý postoj demonštrantov na výzvy k rozpusteniu zhromaždenia odpovedajú nevyprovokovaným násilím. Množia sa brutálne scény, streľba do demonštrantov. Slová striedajú guľky. Situácia sa vyhrocuje, ľudia vychádzajú do ulíc a zem Alláhovu zalieva krv. Chvíle bolesti a utrpenia strieda radosť z dosiahnutia zmeny. Je však táto zmena skutočná, alebo zajtra príde ďalší deň a ďalšie povstanie? Spočiatku som bol nadšený formou, ku ktorej sa Snowdon uchýlil. Virálne zdieľaný autentický videozáznam má silu, akú nedokáže suplovať nič iné. Bezprostredne vťahuje do diania a divák sa ocitá priamo medzi vzbúrencami, kde všetko pociťuje takmer ako na vlastnú kožu a jeho sprievodcom je autor videa. Forma je najväčším esom, ale aj záporom filmu; neustálym opakovaním podobných záberov a podobných prehovorov ľudí na kameru, koncentrovanou krutosťou a priblížením reality sa pri dĺžke 78 minút čoskoro stáva repetitívnym a skôr než šokuje, recipienta otupuje svojou skutočnosťou, až nakoniec nejaví žiadne známky pocitov pri pohľade na dej na plátne. Druhou výčitkou voči snímke je fakt, že i napriek prezentácii seba samej ako uceleného naratívu z nej len stupňovaním a pridaním titulkov ako "pred siedmymi dňami" viac než obyčajnú koláž nerobí. Dramaturgia pospájaného materiálu nevyjadruje natoľko silné previazanie a pocit reálnej obsahovej súdržnosti, ako by podľa slov režiséra mala. Rozprávanie o sile vplyvu súčasných médií a internetu v oficiálnej synopse obsah nijak neprehlbuje a činí z neho len spleť videí, ktoré spája téma, vývoj a veľmi všeobecná myšlienka, že sa tento kolobeh nikdy nezastaví. Napriek tomu, že si film odniesol hlavnú cenu z festivalu dokumentárnych filmov v Jihlave, mňa natoľko neoslovil.
Hodnotenie: 55%
Triedny nepriateľ
Celovečerný debut slovinského režiséra Rok Bičeka bol na IFF Bratislava premietaný už minulý rok, kedy si pripísal hneď tri víťazstvá - hlavnú cenu, cenu FIPRESCI a cenu za najlepšieho herca pre predstaviteľa hlavnej role Igora Samobora. Je sociálnou drámou zo školského prostredia, ktorá zachytáva zmeny v náladách a správaní jednej triedy po to, čo ich spolužiačka spácha samovraždu. So situáciou sa vysporiadajú tak, že ako zodpovedného vinníka určia nového profesora nemčiny Roberta s vysokými nárokmi na študentov, predstaviteľa bezcitného systému, ktorým opovrhujú. Začnú sa vzpierať, jeho metódy označovať za nacistické a všetko, čo robí ako provokáciu, namierenú proti ich stavu. Robert si zachováva chladnú hlavu a nestráca pôdu pod nohami, čím ešte viac privádza študentov do zúrivosti. Kde sa však kolotoč nenávisti zastaví? Triedny nepriateľ je filmom, ktorý by ste rozhodne mali vidieť, a to hneď z niekoľkých dôvodov. Tým prvým je, že poukazuje na nečiernobielosť sveta a nebezpečnosť utkvelej predstavy. Tým druhým je zneužívanie okolností na vyvolanie vzbury voči autorite. Tým tretím je reálnosť a tvárnosť premenlivých nestálych charakterov postáv filmu, ktorým nie je dôvod neveriť. Môže sa to zdať zvláštnym prirovnaním, ale Bičekov debut svojou štruktúrou pripomína modernú diskusiu o študentoch a školskom systéme, v ktorej sú divákovi postupne predkladané argumenty jednej i druhej strany, a v závere dochádza k jasnej konklúzii. Prevažuje pohľad spomedzi študentov, ktorý sleduje klesajúcu autoritu Roberta od chvíle, keď po oznámení tragickej správy pred očami študentov pomaly zostupuje po schodoch, ale kamera zaujíma perspektívu zhnuseného nadhľadu, s akým sa na neho od tej chvíle dívajú. Situáciu ešte zhoršuje Robertova odmeranosť a suchý cynizmus, s akým sa správa aj k jednej z kolegýň v učiteľskom zbore. V jeho postave i mnohom inom sa dá nájsť podobnosť s prúdom poľského kina morálneho nepokoja (ktorého znepokojivosti taktiež dosahuje). Robert sa totiž profiluje veľmi podobne, ako skutočný predstaviteľ skazeného systému a zla Jakub Szelestowski vo filme Krzystofa Zanussiho Ochranné sfarbenie. Ako pomôcku používa početné citáty z diela Thomasa Manna, čím tvorí opozíciu voči vulgarite študentov v podobe chladne akademického prístupu. Postupe sa však odkrýva realita a ukazuje sa, že všetko nie je také čiernobiele, ako sa na prvý pohľad zdá. Že vzbura prichádza s mladosťou, a že niekedy nemusí byť zodpovednosť tak jasná a určitá. Že škola je prostredie, ktoré má vzdelávať a že život sa po jednej udalosti nezastaví. Že zaslepenosť jedným zatieňuje všetko ostatné. A že by sme všetci mali čítať Thomasa Manna, pretože má pravdu. Film dostatočne pôsobivý a prikláňajúci sa k možno nie až tak čistému realizmu na to, že aj jemný pocti konštruktu pri určitých situáciách a vyvodzovaní následkov a reakcie z nich zostáva utlmený v pozadí, pretože jasná a zreteľná výpoveď je dôležitejšia.
Hodnotenie: 80%
Vysoký výkon
Príjemne odľahčený film Rakúšanky Johanny Moder je príbehom dvoch rozdielnych bratov, uzavretých vo svojich malých svetoch, za ktorých steny nedovidia a do ktorých vzťahu sa pripletie jedna žena. Daniel je divadelným hercom, ktorý má pretrvávajúcu finančné problémy. Rudi úspešným manažérom a kariéristom, ktorý si nenechá ujsť žiadnu príležitosť. Tretím cípom trojuholníku je programátorka Nora, majiteľka malej pokrokovej firmy, ktorú práve Rudiho spoločnosť odkúpila. Zdá sa, že Rudi, ktorý je ženatý, javí o Noru záujem a tak Daniela požiada o pomoc. Problém nastáva vo chvíli, keď sa zdá, že sa Daniel do Nory zamiloval... Na prvý pohľad sa jedná o klasickú, ničím výnimočnú suchú komédiu, ktorá ťaží z hrdinových prešľapov a trápnych momentov, aby na nich vystavala svoj humor. Johanna Moder však nečakane točí príbeh úplne iným smerom, než sa spočiatku zdá, a využíva pritom najmä odlišnosti hlavných postáv. Nezostáva len pri reťazení vtipných gagov a úsmevností, ale nenápadne rozvíja film smerom k pozornej štúdii vzťahov "obyčajnej" rodiny, ktorú dávkuje s potrebným nadhľadom. Dej sa totiž vyvinie absolútne nečakaným spôsobom, pri ktorom vyvstávajú doposiaľ netušené motívy z pozadia a druhá polovica je vlastne omnoho vážnejšia než tá prvá, ktorá sa snaží najmä baviť. Počiatočná primitívna myšlienka "čo je to láska a ako milovať" sa ukazuje ako veľká bublina, ktorá spľasne a jej miesto nahradí kolotoč lží a podvodov, naštrbujúcich vzájomnú dôveru ústredného trojuholníka (ktorý v skutočnosti trojuholníkom nie je). Druhá vec je, že záverečný zvrat nie je príliš úžasný a harmonický koniec film trochu zhadzuje. Veľký rozdiel však nenastáva - film je síce zábavný, je zaujímavé ho sledovať a herci sa svojich rolí zhostili skutočne s chuťou, ale z priemeru ho to nevytiahne. Chýba mu čosi, vďaka čomu by nebol tak zabudnuteľný a nevýnimočný. Po únavnom dni však padol dobre a celú sálu nejeden raz dobre pobavil.
Hodnotenie: 65%
Najdúch
Prvý režijný počin srbského scenáristu Vuka Ršumovića je z iného ranku a radí sa medzi to najpôsobivejšie, čo bolo doteraz možné na festivale vidieť. Ingrediencie a suroviny sa môžu zdať ako obohrané a dobre známe. Začína sa na jar roku 1988 v bosnianskych horách, kde skupina lovcov objaví mladého chlapca, vychovaného vlkmi. Odvádzajú ho do Belehradu, kde zisťujú, že o ňom nikto nič nevie. Náhodou dostáva moslimské meno Haris a transportujú ho do miestneho sirotinca. Chlapec je divoký, nemá žiadne spoločenské návyky a pôsobí hrozivo. Ujíma sa ho ošetrovateľ Ilke, ale pomôcť mu začať sa skutočne začleňovať do kolektívu mu dokáže až chlapec Žika, ktorý sa s ním spriatelí a stane sa z nich nerozlučná dvojica. Osud má však s Harisom iné plány. Ršumović si zvolil námet na základe skutočného prípadu divokého dieťaťa z hôr. Podľa všetkého sa čo najviac priblížil skutočnosti - hlavným pomocníkom mu bol pri tom ošetrovateľ, ktorý sa o skutočného Harisa staral, jediným limitom bolo minimálne množstvo informácií z novín a iných zdrojov. Na filme je však zaujímavý kontext, do ktorého je príbeh zasadený - obdobie krátko pred vypuknutím vojny v bývalej Juhoslávii, ku ktorej sa púta otázka hľadania identity a príslušnosti chlapca, chaos v administratíve a napokon aj samotný konflikt, do ktorého sa ku koncu dostáva. Predovšetkým je však filmom o ľudskosti a sugestívnej premene zo zvieraťa v človeka, ktorý musí v závere čeliť ľudským zvieratám. V kulisách veľkých politických zmien sa tak odvíja nesmierne silný komorný príbeh s tlmenými emóciami a optimistickým nábojom, ktorý striedajú surové až šokujúce scény (úvodné scény so zvieracím Harisom, chovanci mlátiaci ošetrovateľa palicami alebo masakre v prebiehajúcej vojne), porovnávajúce dravú animálnosť prírody a krutosť ľudského sveta medzi stenami sirotinca i tam vonku, kde musí Haris čeliť konfrontácii so smrťou. Ršumović drží látku pevne v rukách a pozorne buduje dramatický trojuholník s kvalitne napísanými, ale najmä skvele zahranými postavami. Skutočné schopnosti prejavuje práve v práci s detskými hercami, najmä Denisom Murtićom, ktorého, ako sám režisér po filme povedal, objavil až dva týždne pred začiatkom natáčania. A ako sa ukázalo, bola to dokonalá voľba - Denis totiž bravúrne zvláda všetky herecké polohy vo všetkých fázach vyvíjajúceho sa charakteru. Ako dravcom ním zmieta strach, zlosť i prekvapenie a záujem, a všetky tieto pocity dokáže vyjadriť dokonalou mimikou práce a fyzickým prejavom. Spoznáva hodnotu priateľstva, ľudského puta i lásky. To všetko prenáša i do záverečnej časti, keď je ako polocivilizovaný dospievajúci chlapec zverbovaný vojenskou jednotkou a ocitá sa uprostred boja - zmätený, vydesený, nechápajúci prečo ani proti komu má bojovať. Celý jeho život bol boj a v boji sa aj končí (i keď nevedno, ako dopadol, a aj režisér necháva túto otázku vo filme otvorenú). Popri ňom však silný výkon podáva aj Pavle Cemerikic ako Žika a Milos Timotijevic ako opatrovateľ Ilke, ktorý sa ho snaží zachrániť pred administratívnou byrokraciou a transportom preč. Ršumović veľmi dobre zvláda aj prácu s časovými rovinami a pomalým postupovaním jednotlivými rokmi a obdobiami života, a všetkému dopraje potrebný čas. Kamera i hudobná zložka, ktorá nie je prehnane výrazná a pripomenie staré balkánske hity z tých čias (zakomponované do scény na Vianoce alebo v nočnom klube), sú na úrovni a ešte zvyšujú už tak silný dojem z filmu. Nakoľko sa tu venujem jednotlivým filmom na kratšej ploche, nebudem sa ďalej rozpisovať, i keď by si to tento film zaslúžil. Právom ho však považuje za doposiaľ jedno z troch najlepších diel premietaných na festivale.
Hodnotenie: 85%
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára