Deň druhý
Nedeľa, 9.11.
Druhý deň festivalu odrážal ducha prvého - vrátanie vhodných klimatických podmienok a nepredvídateľnej víkendovej mestskej hromadnej dopravy. Vďaka drobnému časovému sklzu som z pôvodne plánovaných päť filmov stihol len štyri, a plán sa dočkal aj ďalších zmien. No i tak sa stále jedná o slušný výkon. Slabšie to už bolo so samotnou kvalitou filmov, z ktorých len jeden si ma skutočne získal, ale ani jeden nebol vysloveným sklamaním. A aké filmy som to teda vlastne videl? Sú to Žiť tancom, Veľká noc, Návrat domov a Kukuričný ostrov. Poďme sa na ne pozrieť bližšie.
Žiť tancom
Adam Wong, ktorého tretí celovečerný film bol uvedený v rámci festivalovej sekcie Focus: Hong Kong, je predstaviteľom mladej generácie režisérov, ktorí poskytujú trochu iný pohľad na tamojšiu spoločnosť a ich vyrovnávanie sa s kultúrnym statusom národa je odlišné, než u starších tvorcov. Wong je na svoju zem hrdý, verí v možnosti oblastnej kinematografie a svoje sebavedomie premieta aj do filmu. Jeho novinka je vlastne typickým predstaviteľom tanečného blockbusteru. Príbehová línia je veľmi jednoduchá a sleduje klasickú žánrovú schému "from zero to hero". Sledujeme dievča menom Fa, ktorej sa práve podarí úspešne dostať na školu a zároveň si začne plniť svoj sen - pridá sa k tanečnej skupine BombA. Už v úvode Wong ukazuje, že dokáže obratne manévrovať medzi tradíciami a tematizovanými, relatívne čerstvými subkultúrami, ktoré zasahujú meniacu sa spoločnosť, ale hlavne sprostredkovať uveriteľný pohľad na moderný svet očami mladých. Žiť tancom nie je ochudobnený o divácky populárne milostné zápletky a vzťahový trojuholník, rozdielne povahy postáv, ktoré sa zdanlivo nedokážu vystáť, humor i vážnejšie tóny. Jeho najväčšie kvality spočívajú v maximálnom vyťažení žánrových atrakcií a princípov. Laicky povedané, na veľkom plátne dokáže svojou koncentráciou pestrých variácií špičkovej choreografie (v ktorej sa miesi breakdance, parkour, tai-chi a ďalšie štýly), audiovizuálnej údernosti (videoklipovo aranžované scény), energetickému náboju a dokonalému časovaniu jednotlivých zložiek (najmä teda akcie a humoru) vyraziť dych. Veľkým plusom je dokonalé zužitkovanie videoherných quick-time eventov a interakcie s prostredím, ktoré vytvárajú niekoľko vynikajúcich dlhých pasáží (za všetky spomeňme cvičný "boj o čiapku", ktorý balansuje na hranici geniality). Tanečníci pred kamerou predvádzajú veľmi vysokú úroveň live performance a dokážu navodiť dojem sledovania skutočnej veľkej šou, ktorá sa odohráva priamo pred nami. Wong nachádza originalitu aj tam, kde už prameň zdanlivo vyschol; nielen, že výstavbou filmu ponúka nad očakávanie komplexný prierez viacerými kultúrnymi vrstvami (mimo tanca je to menovite hip-hop, cosplay, tai-chi či divadlo) a mieša zenové okamihy s rapídnym pumpovaním adrenalínu do krvného obehu, naviac ich korení príjemnou romantikou a navrch prihadzuje rýdzo nečakané prvky, ako tieňohra počas záverečného vystúpenia. Zároveň zvláda formálnu stránku a používa vyspelejšie metódy vizuálnej práce s charakterom - ilustrujem to na príklade šéfa konkurenčnej skupiny Rooftopers menom Storm, ktorého kamera vo väčšine záberov sníma z podhľadu, čím vyvoláva dojem silnej autority a osobnosti; tou nakoniec aj skutočne je a tento fakt má v poslednej tretie filmu zásadný vplyv na motiváciu Fa. Film má však aj nedostatky vlastné žánru - tanečníci nepodávajú strhujúce herecké výkony, emócie nedokážu tak silno zasiahnuť a príbeh je v podstate primitívny. I tak je nadštandardne kvalitný a zábavný, a zároveň v rámci žánru i hongkonského filmu osviežujúci.
Hodnotenie: 75%
Veľká noc
Film absolventa českej FAMU Petra Hátleho je možné označiť za autorský dokument. Vyznačuje sa mnohými formálnymi prostriedkami, ktoré ho vymedzujú oproti bežnej dokumentárnej produkcii, voči ktorej pôsobí ako veľmi progresívne, až, podľa názorov mnohých kritikov a filmológov, radikálne dielo. Pozoruje päť zúfalých existencií živoriacich na okraji Prahy, tri ženy a dvoch mužov, ktorí reflektujú odvrátenú stranu nočného mesta. Štylisticky mu dominuje naratívna vyprázdnenosť, netradičná vizuálna stránka a narúšanie kontinuality záberov, ktoré sťažuje väčší divácky vhľad dovnútra postáv. Dokument bol natáčaný v priebehu piatich rokov na digitálny fotoaparát a najväčší podiel z tohto časového úseku si ukrojila samotná voľba a nadviazanie kontaktu s aktérmi. Hátle ich v priebehu doby pozoruje a zachytáva ich "život" v odlišných polohách, najmä však tých, ktoré najviac dokladajú ich zúfalstvo a dávajú ich prehovorom nezriedka fatalistické vyznenie. Príznačná je otvorenosť, s akou sa slovne potýkajú s problémami v podobe alkoholu, drog a rozvrátených rodinných vzťahov, ale aj prostitúcie či väzenia. O to silnejšie sú momenty, keď skutočne siahnu po fľaške, alebo dokonca ihle. Sugestívnym vrcholom snímky sú scény, v ktorých sa v detailoch bezradných tvárí odrážajú vnútorné pocity a emócie. Významný vplyv má fakt, že ich Hátle necháva rozprávať svojim vlastným jazykom a nijak ich neobmedzuje - len vďaka tomu dokáže navodiť špecifický efekt, kedy o sebe hovoria zdanlivo subjektívne, ale zároveň z pohľadu ich spoločenského postavenia a situácie niet spôsobu, ako objektívnejšie zachytiť bezútešnú realitu. V spojení s manipuláciou s chronologickou postupnosťou záberov a nepodávaní pomocnej ruky divákovi (ktorý sa nedokáže stotožniť s ľuďmi žijúcimi v podmienkach a spôsobom, ktorého sa desí) sa tak pred nami rozprestiera skutočne depresívna a temná "veľká noc" niekoľkých životov. Vizuálna stránka, plná záberov z miestnych lokálov, diskoték, nočných ciest a socialistických panelových domov k tomu prispieva. Čo mi naopak na filme prekážalo, je prílišná performácia aktérov, uvedomujúcich si prítomnosť kamery, scény, v ktorých nevedia, čo majú robiť, (na druhú stranu by som tu mohol vyzdvihnúť nenávodnosť a prakticky nulovú angažovanosť zo strany režiséra) a až komické použitie klasickej hudby (mj. skladba, ktorá zaznieva aj v úvodnej scéna Trierovho Antikrista). I keď sa jedná o film jednoznačne výnimočný, nedokázal ma zaujať natoľko, aby mi behom krátkej doby vyšumel z hlavy.
Hodnotenie: 70%
Návrat domov
Najnovší film čínskeho klasika Zhang Yimoua sa nesie v tradičnejšom duchu. Je komorným melancholickým príbehom trojčlennej rodiny, ktorá bojuje sprvu s dobou a neskôr sama so sebou. Otec a manžel Lu sa stáva počas kultúrnej revolúcie obeťou systému a je premiestnený do pracovného tábora. Jeho manželka Yu sa len ťažko vyrovnáva s touto skutočnosťou, ale nedovolí si vzdorovať systému. Ich dcéra Dandan má veľké ambície a nedovolí, aby jej v ich uskutočnení štát bránil, a tak na otca zanevrie a vymaže ho zo svojho života. O mnoho rokov neskôr je Lu prepustený a vracia sa domov, lenže po návrate zistí, že ho Yu vôbec nespoznáva. Návrat domov je symbolický názov. Niekto sa vracia chvíľu, niekto sa o to pokúša celý život. Návrat Odysea na Itaku trval dlhých desať rokov, a ani po vstúpení na rodnú zem sa jeho trápenie neskončilo. Jedno je isté - Zhang Yimou je majstrom filmového plátna. Film je formálne nádherne čistý a vycibrený. Kamera, výprava, hudba, to všetko je zvládnuté s glancom a jednoduchosťou vlastnou skutočnému umelcovi. Gong Li a Chen Daoming podávajú ako Yu a Lu nesmierne silné výkony, ktoré tiahnu celý film (a ani Zhang Huiwen ako Dandan za nimi príliš nezaostáva). Prológ, ktorý sa skladá z predovšetkým z dvoch precízne nasnímaných, dlhých málovravných scén v dome a na vlakovej stanici je strhujúci svojim hlbokým vnútorným precítením a vyrovnanosťou dôkladne rozohraných partov trojicou postáv. Následne sa presúvame do doby o niekoľko rokov, keď sa Lu konečne vracia domov. Miesto šťastného privítania ho však čaká tvrdé zistenie - Yu trpí amnéziou a pokladá ho za kohosi iného. Nepomáha, ani keď sa Dandan, ktorá si uvedomila svoje chyby, zaručí, že je to skutočne on; matka dokonca neverí ani predstaviteľom strany. Lu si tak nájde bývanie v zrušenom obchode oproti a snaží sa prísť na to, ako Yu presvedčiť, že je to skutočne on. Zaujímavosťou filmu je, že tam, kde by iný filmár klišoidne skončil (teda scénou návratu Lua domov), Yimou ešte len začína a tento koncept návratu rozprestiera na celú dĺžku takmer dvojhodinového filmu. Z príbehu je cítiť jemnosť a krehkosť, s akou sa pasuje s látkou. Presvedčivo pracuje s dobou a dbá na jej vplyv na hrdinov, avšak odsúva ju na okraj a nestavia ju do pozície, kedy by látku transformoval v politický film. Neadoruje, ale ani nedémonizuje. Podstatná je preňho totiž len ústredná trojica a ich komplikovaný vzťah, ktorým si snažia nájsť k sebe cestu. Dôležitú rolu pritom zohráva vlakové nádražie ako symbolické miesto, na ktorom sa začínajú a končia cesty ľudských osudov. Samotná Yu verí tomu, že sa s Lu stretne na stanici, a tak na ňu prichádza pravidelne každý mesiac netušiac, že je jej muž dávno doma. Všetky Luove plány presvedčiť ju zlyhávajú, ale on sa nevzdáva a živí ho nádej, že si raz predsa len spomenie. Bohužiaľ, do filmu sa postupom času vkráda čoraz viac lacného sentimentu a repetitívnosti Luových snáh, ktoré spolu mierne banalizujú tému a myšlienku filmu. Preto sa môže zdať, že Yimou tentoraz šliapol vedľa a zvolil si zlý námet, problém však v skutočnosti spočíva len v jeho prevedení. Yimou dokáže uhranúť obrazom, ale nedokáže uveriteľne sprostredkovať emócie, čo je, vzhľadom na hlboký ponor dvojice hlavných protagonistov do svojich postáv veľká škoda. Na druhú stranu, i napriek miernemu sklamaniu ma Návrat domov priviedol k tomu, aby som si pozorne preštudoval aj ďalšie Yimouove diela.
Hodnotenie: 60%
Kukuričný ostrov
Druhá celovečerná snímka gruzínskeho režiséra Georgija Ovašvili je lyrickým príbehom cyklu života uprostred rieky Inguri, ktorá je hranicou medzi Gruzínskom a Ancházskom. V úvode rozpráva o tom, že na tomto mieste každú jar vznikajú z nánosov kvalitnej pôdy malé ostrovy, ktoré nikomu nepatria. Na tento ostrov prichádza starec, ktorý začína stavať dom. Postupne privádza aj svoju vnučku a pomaly sadia kukuricu. Čas v Kukuričnom ostrove plynie pomaly, takmer bez slov a je unášaný prúdom rieky, ktorej pohyb imituje aj kamera. Ovašvili pozoruje život dvoch ľudí, prírodu a krehkú harmóniu, ktorá medzi nimi panuje. Sleduje stvorenie i zánik, večný cyklus, ktorý sa neustále opakuje. Kto videl Ki-dukov poetický film Jar, leto, jeseň, zima... a jar, nebude Ovašviliho film považovať za príliš objavný. Neustálou prítomnosťou ozbrojeného konfliktu a vojakov z oboch brehov rieky zasa pripomenie nedávne Mandarínky ďalšieho gruzínskeho režiséra, Zazu Urushadze. V simulakrách všedného života a dôležitej roli živlov, konkrétne pôdy no najmä vody, ktorá dáva a berie, si môžeme spomenúť na Turínskeho koňa Bélu Tarra alebo diela Andreja Tarkovského. Lyrickosť filmu je však veľmi prchavá, symbolizmus (ako dozrieva kukurica, dozrieva aj vnučka a keď na listoch objaví krv, začne menštruovať) a politické tóny (záchrana vojaka pred prenasledovateľmi z jednej strany, ale aj zatajenie pred jeho druhmi) prvoplánové a vo chvíľach, keď postavy začnú rozprávať, stráca aj posledné kúsky toho zvláštneho kúzla, ktorým oplýva. Je to film, o ktorom sa nedá príliš veľa povedať, pretože sám príliš málo hovorí, a ak aj áno, máte ustavičný pocit, že to už pred ním povedali mnohí iní - a lepšie. Je prostý, jednoduchý a v podstate svojim vyznením banálny. V určitých momentoch však krásny, dôsledne observačný a nenáročný na diváka. Nie je zlý, len, vzhľadom na verdikt poroty v Karlových Varoch, ktorá mu udelila hlavnú cenu, prekvapivo obyčajný.
Hodnotenie: 65%
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára