Akt zabitia (The Act of Killing)

Produkcia: Dánsko, Nórsko, Veľká Británia, 2012

Réžia: Joshua Oppenheimer

Hudba: Karsten Fundal

Dĺžka: 115 minút (Director's Cut: 159 minút)

Prístupnosť: od 18 rokov

     V Indonézii žije jeden milý dôchodca menom Anwar Congo. Je populárny, všade, kam príde, ho majú radi, a žije si tak, ako si môže veľká časť obyvateľov jeho rodného mesta len nechať snívať. Má milujúcu rodinu a dvoch vnukov, vo voľnom čase sa stretáva so svojimi priateľmi, chodí na oficiálne návštevy ku guvernérovi alebo pomáha starému známemu so straníckou kandidatúrou. Pod maskou usmievavého a príjemného človeka sa však skrýva masový vrah, člen kománd smrti a gangster, účastniaci sa v polovici 60.-tych rokov systematického vyvražďovania komunistov a Číňanov.

     Jednou z devízou dánskeho dokumentu je otvorenosť, s ktorou sa v Indonézii stretli. Obyvateľom, členom dobrovoľníckej organizácie Pancasila Youth na boj proti komunistom, alebo len obyčajným vrahom nerobí nijaký problém rozprávať o všetkých zverstvách, ktoré za roky napáchali. Samotný Anwar Congo a jeho "kancelária krvi" mala podľa oficiálnych vyjadrení na svedomí asi 1000 životov. Dokument je pozoruhodnou štúdiou zločincov, ktorí pomohli vybudovať dnešnú spoločnosť, mnohí z nich zastávajú vysoké pozície v štátnom aparáte či vládnych organizáciách, a tvrdia, že všetko, čo robili, bolo nutné a oprávnené. Je ťažké si predstaviť, že títo ľudia majú pokojný spánok a neťaží ich svedomie - týchto gangstrov totiž podporuje celá krajina, a ako vravia, dokonca aj samotný Boh nenávidí komunistov.

     Dánsky filmári ponechali vrahom voľnú ruku v tom, čo chcú na kameru povedať a ukázať, a divák sa tak medzi iným dočká názorného predvedenia niektorých ich praktík a účinných spôsobov zabíjania v štylizovaných scénach, vytvorených podľa želaní vrahov - niektoré napríklad pripomínajú ich obľúbený film, iné sa snažia čo najviac priblížiť realite. Vrahovia zachádzajú aj do takých podrobností ako je kódex obliekania podľa zvoleného spôsobu vraždy, presne dodržiavané zásady pre minimálne krvácanie obetí a podobne. Filmári si neudržujú odstup, a točia úplne všetko - dokonca sa dostávame do zákulisia natáčania filmovej propagandy namierenej proti komunistom, či zhromaždenia a motivačného prejavu vodcov Pancasila Youth.

     Asi najzarážajúce nie je to, že samotní účastníci neberú svoje činy ako hriechy, alebo že ich vláda dokonca podporuje a behom 60.-tych rokov vlastne pôsobili miesto armády a oficiálnych bezpečnostných orgánov, aby si nezašpinili ruky, ale to, že sa Anwar Congo a jeho priatelia otvorene vysmievajú vojenským justičným orgánom, ženevským konvenciám, obvineniam z vojnových zločinov a medzinárodnému tribunálu v Haagu - pretože svet proti nim nezakročil, a zjavne ani nezakročí. Naskytá sa otázka, dokedy budeme tolerovať takéto zaobchádzanie s ľuďmi?

     Akt zabitia je šokujúcou štúdiou dokumentujúcou politiku "keď je to dostatočne ďaleko, nás sa to netýka". 100% tolerancia masakerov je pľuvancom do tváre akýchkoľvek morálnych zásad, kódexov a pravidiel od zeme, ktorá od detstva vychováva k ideologickej nenávisti a predurčuje k zabíjaniu. V samotnom závere sa objavuje veľmi sugestívna scéna, v ktorej starý Anwar sleduje záznam vraždy, v ktorej hrá obeť, sám odrazu dochádza k poznaniu a pýta sa: "Aj tí, ktorých som zabil, sa tak cítili rovnako?" a režisér mu odpovedá: "Nie, cítili sa ešte oveľa horšie, pretože vedeli, že skutočne zomrú."

10/10